Stratená generácia

Som nový blogger, úplný začiatočník a tak sa usilujem dať dokopy myšlienky, ktoré ma sprevádzajú celým životom. Rozviniem názov môjho blogu „Stratená generácia“. Stratenou generáciou sa označovali väčšinou spisovatelia. Tou najposlednejšou známou boli spisovatelia, ktorí písali o hrôzach I. svetovej vojny – Hemingway, Rolland, Remarque. Neboli spokojní s dobou, v ktorej žili a túto svoju nespokojnosť preniesli do svojich kníh. Písali o nezmyselnosti vojny, ktorá im zabránila v rozlete, ktorá im zničila ich mladé životy a pre ktorú trpeli až do konca života.

V súčasnosti ja považujem za stratenú generáciou všetkých tých, ktorí ako ja maturovali v roku 1989. Prečo? Pretože sme boli najviac oklamaní systémom. V čase maturity a vlastne prípravy do života sme boli pripravovaní na život v socialistickej spoločnosti. Spoliehali sme sa na to, že všetky sociálne výhody, ktorými disponovali naši rodičia budú dopriate aj nám. Očakávali sme, že si všetci nájdeme zamestnanie. Tí, ktorí sa dostali na vysokú školu, očakávali, že budú študovať zadarmo a pre blaho celej spoločnosti. Na to čo sa udialo o päť mesiacov neskôr sme neboli vôbec pripravení!!!!

Ten vývoj po nežnej revolúcií išiel veľmi rýchlo. Naša generácia, tá, ktorá nedisponovala správnymi informáciami ostala tápať v novom prostredí. Dievčatá, ktoré hneď po ukončení strednej školy sa vydali a ostali doma na materskej najprv s jedným dieťaťom a potom druhým sa po šiestich rokov vypadnutia z praxe nemali šancu dostať na miesto adekvátne ich vzdelaniu. V tom čase už vyšla zo škôl nová generácia absolventov, ktorí už boli pripravení na to, že sa musia postarať sami o seba a že kariéra je prvoradá a nie zakladanie rodiny. Tí, ktorí vyšli učňovské školy a boli školení na manuálnu prácu, zrazu húfne o tú práci prichádzali, pretože sa v rámci demokracie u nás zatvárali podniky a ľudia už neboli potrební aby vytvárili v spoločnosti hodnoty. Bolo predsa dôležitejšie sem tovary dovážať a tak podporovať ekonomiky iných krajín. To bola bohužiaľ politika začiatkom 90-tych rokov. Neboli sme pripravení na to, že sa tu vyroja mafiánske skupinky, prostitúcia, nezamestnanosť, násilné trestné činy. Neboli sme pripravení na to, že v spoločnosti sa prestane uznávať slušnosť a solidárnosť. Namiesto toho sa tu začali udomácňovať nové fenomény – drzosť, neúcta, klamstvo, neochota, nevšímavosť a atď. Preto teraz 24 rokov po „nežnej“ terajší štyridsiatnici tvoria podstatnú časť tých, ktorí končia svoje životy samovraždami, páchajú trestné činy alebo sú z nich bezdomovci. Neboli sme na túto dobu pripravení!!!!

My pred rokom 1989 sme počítače videli tak akurát z diaľky a za 10 rokov sa v kanceláriách vystriedali minimálne 3 generácie kancelárskych prístrojov!!! Kto chcel držať krok s dobou, nemohol z tohto procesu vypadnúť. Pred 24 rokmi sme si ani vo sne nepomysleli, že raz budeme nosiť počítač v kabelkách a po vreckách nohavíc. V tom čase to bolo pre nás science-fiction!!! No namiesto toho po 24 rokoch sa síce môžeme spojiť s celým svetom ale to ako sa majú naši kamaráti z detstva nevieme, lebo nemáme na nich čas. Radšej sedíme pri počítači a sociálnych sieťach a hypnotizovane hľadíme do svojich mobilov. Nemáme čas si ísť s niekym sadnúť na kávu alebo ísť na návštevu do susedov, lebo náhodou mojich 1 000 priateľov na Facebooku uvidí, že nie som tam a tak prestanem existovať alebo nestihnem svoju obľúbenú tureckú telenovelu!!!

Pred rokom 1989 nám bolo vštepované, že v práci sa máme snažiť a pracovať zodpovedne a čestne. No dnes sa toto v práci už nepreferuje. Podstatné mladší kolegovia, ktorí sú viac žiadanejší ako tí starší nepoznajú zodpovednosť a čestnosť. Namiesto toho mnohokrát v práci používajú fabuláciu na zakrytie svojich nedostatkov. Výhovorky, zvalenie viny na niekoho iného, drzosť a nezodpovednosť je znakom mladej generácie zamestnancov. Česť všetkým, ktorí stále uznávajú zodpovednosť a čestnosť.
Myslím, že nám tých 24 stratených rokov už nikto späť nevráti. Žiaľ táto doba k nám prišla nie našim pričinením. Náš život mohol vypadať inak, nebyť zmeny. A ešte nás len ďalšie sklamanie čaká. Pravdepodobne naša generácia sa už ani tých dôchodkov nedožije, pretože kým sa dopracujeme k dôchodkovému veku tak nás prikryje zem skôr ako si budeme užívať jeseň života.